Rozhovor s Vladimírom Šuchom. Od roku 2014 do jesene minulého roku viedol Spoločné výskumné centrum (JRC) Európskej komisie, veľkú organizáciu roztrúsenú po Európe s vyše 3 000 ľuďmi a rozpočtom pol miliardy eur ročne. Profesor Vladimír Šucha sa rozhodol vrátiť na Slovensko a venovať sa transformácii vzdelávania.
Čo vás primälo k návratu na Slovensko?
Súčasťou mojej práce a náplňou inštitúcie, ktorú som donedávna viedol, bolo pozerať sa dopredu a pripravovať strategické výhľady pre Európu, pre svet, pre jednotlivé krajiny. V tomto kontexte sme sa pozerali, ako prebieha rozbiehajúca sa digitálna revolúcia. Snažili sme sa pochopiť, aké budú jej dôsledky, aké budú jej prínosy . Ako sa bude vyvíjať umelá inteligencia, robotizácia a podobne. A zároveň sme sa pozerali aj na pravdepodobné dopady na spoločnosť. Jeden z aspektov bola budúcnosť práce. Tieto výskumy potom vyvrcholili v sérii veľkých správ, ktoré JRC publikovalo celý minulý rok, poslednú správu sme publikovali v októbri. V tom čase nastupovali noví členovia Európskej komisie a chceli sme ich pripraviť na nové výzvy. Slovensko v týchto analýzach nevychádzalo práve najlepšie. V mnohých ukazovateľoch sa javilo ako jedna z najhorších krajín. Keď sme sa pozreli na to, ako sa zmení práca, všetky odhady hovorili, že približne 30 % pracovných miest sa stratí alebo sa zautomatizuje. A ďalších 30 % je v ohrození, že sa zmení na nepoznanie. Čiže ľudia, ktorí tam momentálne pracujú, so súčasnými zručnosťami a pracovnou náplňou nebudú vedieť prežiť. Budú musieť mať iné zručnosti, aby tú prácu dokázali vykonávať.
Ktorých zamestnaní sa môžu zmeny týkať?
Ide o spektrum prác od jednoduchších administratívnych prác, bankové úkony, po povedzme pokladníčky v supermarketoch. To nakoniec vidno aj teraz – mnohé supermarkety už redukujú počet ľudí, ktorí sedia za pokladňou. Neznamená to, že tam pracuje menej ľudí, lebo aj pri automatických pokladniach treba pracovníka, ktorý pomáha zákazníkom. Jeho zručnosti sa však oveľa viac rozšírili – musí vedieť so zákazníkmi komunikovať, vedieť vysvetľovať postup výberu nákupných položiek, a pod. Je to iná práca, než vykladať tovar bez potrebnej komunikácie so zákazníkmi. To je len drobnosť. Slovenska sa najviac týka automatizácia v priemysle, pretože má najvyššiu penetráciu priemyselných automatov v celej Európe. Znamená to nahradenie ľudskej pracovnej sily robotom najmä v automobilovom priemysle a výrobách k nemu pridruženými. Každá štandardizovaná práca má teda tendenciu, že bude zautomatizovaná. No napríklad remeselné práce zautomatizované nebudú, keďže sú také variabilné, že je ťažké ich nahradiť robotom. Samozrejme, práce vyžadujúce ľudský kontakt, čiže zdravotníctvo, služby, sociálnu starostlivosť a pravdaže učiteľov, roboty určite tiež nenahradia .
Ako ste zisťovali, čo budú zamestnávatelia potrebovať?
V prvom rade bude treba preškoliť pracovníkov. Doteraz sme nemali potrebu po skončení školy sa ďalej vzdelávať. Po skončení svojho profesionálneho vzdelávania sme desiatky rokov pracovali na tom istom mieste, občas sme nejaké miesto zmenili, ale ľudia sa až tak veľmi nevzdelávali. Sem-tam sa zúčastnili trénin
gov, kurzov, no bez systematickej podoby. Jednou z vecí budúcnosti je potreba permanentného vzdelávania sa. Nakoniec, už aj teraz treba stále držať krok s dobou a neustále sa učiť pracovať s novými technológiami, novými zariadeniami, ktoré doma bežne používame. V zamestnaní to bude také isté, meniace sa automatizované činnosti budú vyžadovať nové vedomosti, zručnosti, kompetencie. Potrebu nových zručností potvrdili výsledky veľkého prieskumu, ktorý sa robil analýzou štyroch miliónov európskych pracovných inzerátov. Tieto zručnosti už dnes zamestnávatelia požadujú od nových zamestnancov. Výsledky hovoria, že 85 až 90 % zamestnávateľov očakáva od nich schopnosť tímovej práce, plánovania, komunikáciu a empatiu. A toto sa deti v našich školách systémovo neučia. Samozrejme, sú potrebné aj tradičné zručnosti, napríklad matematické. Čo sa týka informatických zručností, prekvapivo nevychádza v analýzach potreba tých najdokonalejších, ale stačia aj priemerné. Ďalšiu významnú položku tvorí čitateľská gramotnosť, čiže čítanie s porozumením. Výsledky v nej sú pre Slovensko dramatické. V čitateľskej gramotnosti vyšlo, že až 31 % ľudí je technicky negramotných. Čiže text si prečítajú, rozoznávajú slová, ale nerozumejú, čo im tie slová hovoria, nechápu ich obsah. Je to veľmi zlá štartovacia pozícia napríklad pre preškoľovanie pracovníkov na nové technológie. Hoci zamestnávateľ pracovníkom poskytne tréning, nie je isté, či pracovníci budú rozumieť tomu, čo ich budú učiť. A tak môže byť problematické, aby sa naučili novú prácu aj vykonávať. Spočítané a podčiarknuté na konci analýzy: Slovensko vychádza ako najohrozenejšia krajina. A zároveň v tých oblastiach, ktoré sú kľúčové a ktoré sú najdôležitejšie: v odbornej príprave, čitateľskej gramotnosti alebo sociálnych zručnostiach máme najhoršie výsledky. To ma zaktivizovalo, aby som sa rozhodol skúsiť s tým niečo spraviť, pomôcť zmeniť to.
Prečo máme zlé školské výsledky?
Systém vzdelávania na Slovensku akoby nereflektoval zmeny, čo je pravdepodobne výsledok potláčania dôležitosti vzdelávania za posledné dekády. Keď sa pozrieme na posledných desať rokov, výsledky hovoria, že prakticky vo všetkých oblastiach sme sa zhoršili. Inak povedané: menej percent HDP investujeme do vzdelania, platy učiteľov sú nízke, jedni z najnižších v Európe. A nehovoriac o spoločenskom statuse učiteľa. V prieskume samotných učiteľov, kde sme sa pýtali, čo si myslia, ako je vnímané učiteľské povolanie v ich krajine, skončilo Slovensko na poslednom mieste. Učitelia majú pocit, akoby ich povolanie malo na Slovensku jeden z najnižších kreditov. Veď ani medzi prvými desiatimi prioritami Slovákov nie je vzdelávanie. Je isté, že súčasná generácia detí je iná než predchádzajúce, lebo ju ovplyvňujú iné veci. Jednou z najvýraznejších je pretlak informácií. To deti vnútorne stresuje a má za následok výrazne zníženie ich koncentrácie. Keďže to vieme, vzdelávací systém na to musí reagovať zvýšením dôrazu na koncentráciu. Je známe, že interakcia s mobilmi, inteligentnými zariadeniami, počítačmi a podobne znižuje empatiu. Vzdelávací systém by teda mal kompenzovať aj chýbajúcu empatiu na úkor memorovania a učenia faktických údajov. Samozrejme, mal by podporiť rozvoj aj ďalších zručností, ktoré nastupujúca doba už vyžaduje a bude čoskoro ešte viac vyžadovať. Významnú úlohu zohráva aj výchova a vzdelávanie v rodine či mimoškolskom priestore (krúžky, športové aktivity, centrá voľného času, občianske združenia a pod). Neformálne vzdelávanie, odohrávajúce sa mimo školy, naberá na dôležitosti. Napríklad dobrovoľníctvo. Empatia sa nedá naučiť v triede, ale dá sa vybudovať, ak budú deti robiť dobrovoľníkov. Povedzme pre starých, pre ľudí v núdzi alebo v rámci ochrany prírody Toto by sa malo systematicky prepracovať do vzdelávacieho systému. Preto vzdelávanie treba začať chápať trochu širšie, nielen ako striktne dané kurikulum, ale už obohatené o viaceré aktivity.
Čo ešte Slovensko potrebuje?
Mať nové zručnosti je jedna línia. Druhou líniou je vznik nových pracovných miest, ako náhrada za zaniknuté pracovné pozície. Pracovné miesta budú vznikať cez nové nápady. A s tým súvisí podpora inovačnej stratégie a inovačnej politiky. Vtedy nastupuje regionálny pohľad, lebo Slovensko má veľké regionálne rozdiely. Preto potrebujeme mať veľké technologické firmy rozdistribuované po celom území. Nemusí to byť samozrejme výroba nejakého počítača, ale trebárs novej aplikácie alebo rôzne zaujímavé aktivity, ktoré budú vychádzať z lokálnych daností, zvyklostí, tradícií, lokálneho bohatstva. Pretože rôznorodosť a diverzita je v globalizovanom svete veľmi cenná. Ak vieme na tejto diverzite niečo zaujímavé postaviť, napríklad turistický projekt alebo nejaký týkajúci sa klimatickej zmeny, aj tieto projekty prinesú nové pracovné miesta. A súčasne nové prístupy hoci v manažmente lesa, vody, odpadkov či recyklácie. Nad týmito rôznymi novými technológiami sa treba zamýšľať a treba ich dostať do praxe.
Ďakujem za rozhovor.
Jana Matejičková v spolupráci s Digitálnou koalíciou
Foto: EPRSB, Pixabay
biehajúcu štvrtú priemyselnú revolúciu, prípadne na prichádzajúcu piatu priemyselnú revolúciu v oblasti digitálnej transformácie?
lúžiť program transformácie vzdelávacieho systému, kde je oveľa dôležitejšie zamerať sa na učiteľov, ich kompetencie a zručnosti i motivácie, miesto na samotné technológie. Technológie sú len nástroj. Celý problém nestojí na tom, aby sa nakúpili počítače, ale na tom, ako naučiť ľudí ich milovať a využívať.
